Z histórie cirkevného zboru

Poznať históriu vzniku evanjelického cirkevného zboru vo Vyšnej Kamenici, znamená poznať aj históriu dvoch obcí a to Vyšnej a Nižnej Kamenice, v ktorých spomínaný cirkevný zbor vznikol.

Aj keď cirkevný zbor dnes nesie meno matkocirkvi – Vyšná Kamenica, predsa len počiatky tejto obce siahajú až do roku 1420, kde sa táto obec prvýkrát spomína ako vlastníctvo pána Andreja z Budimíra. Naproti tomu obec Nižná Kamenica je dokázateľne staršia, pretože prvýkrát sa spomína už v roku 1347, kedy Vyšná Kamenica ešte neexistovala.

Ostáva ale záhadou, že chrám Boží, v súčasnosti matkocirkevný chrám cirkevného zboru, je datovaný k štrnástemu storočiu, mimo kataster obce Nižná Kamenica a v lokalite dnešnej Vyšnej Kamenice.

Súpisy kostolov a fár zo štrnásteho storočia uvádzajú, že v tomto storočí (v čase vzniku vyšnokamenického chrámu Božieho) bolo v Abaujvárskej stolici 96 farností.

Je iste zaujímavé spojiť vznik vyšnokamenického chrámu s Nižnou Kamenicou, ale pravdou je, že hoci Vyšná Kamenica v tom čase ešte neexistovala, záhadu vzniku chrámu čiastočne vysvetľuje existencia zaniknutej dediny Puch, ktorá ležala asi tri kilometre severne popri kamenickom potoku. Dedina Puch sa prvýkrát sa spomína v roku 1289. Dedina Puch však z neznámych dôvodov zanikla po roku 1370, kedy sa jej obyvateľstvo presídlilo na územie dnešnej Vyšnej Kamenice.Miestni obyvatelia dodnes tradujú, že že dedina Púch zanikla tak, že sa prepadla pod zem. Takáto tradícia však nie je pravdou, pretože znaky osídlenia dediny Púch sú na tomto mieste rozpoznateľné dodnes.

Možno teda konštatovať, že vyšnokamenický chrám Boží bol v jeho začiatkoch murovanou  kaplnkou pri miestnom potoku na polceste medzi dvoma dedinami a to Púch a dedinou Nižná Kamenica.

Presídlením obyvateľov zaniknutej dediny na územie Vyšnej Kamenice sa chrám Boží stáva súčasťou vznikajúcej obce, ktorej je dodnes nepopierateľnou dominantou.

Pochopiteľne, chrám Boží zaiste spĺňal funkciu, pre ktorú bol postavený a miestne obyvateľstvo si vytváralo cirkevnospoločenské zázemie. Dnes je ťažké, ak vôbec možné vypátrať, kto od postavenia chrámu v spomínanom chráme Božom slúžil ako miestny farár, respektíve koľkí a akí farári sa v chráme Božom pri zvesti Slova vystriedali, aký vzťah existoval medzi týmto a svinickým chrámom Božím, dnes takzvaným husitským chrámom, ktorý je o dve storočia starší a spájený ponajprv s rádom Paulínov, neskôr s neďaleko usadenými bratríkmi.  Pravdepodobne na tieto otázky už dnes nedá odpoveď nikto.

Príchodom Lutherovej reformácie na územie Uhorska a menovite do okolia Košíc  nastala nová éra v dejinách cirkvi, čo samozrejme ovplyvnilo aj obce Vyšná a Nižná Kamenica. Tak ako sa nedá s určitosťou stanoviť presný dátum posvätenia chrámu Božieho vo Vyšnej Kamenici, tak je rovnako problémom presne datovať vznik evanjelického cirkevného zboru vo Vyšnej Kamenici. Napríklad, Branislav Varsík píše, že „... náboženské pomery vo Vyšnej Kamenici z druhej polovice šestnásteho a z prvej polovice sedemnásteho storočia svedčia o tom, že dedina bola slovenská. Slovenský ľud prijal v šestnástom storočí Lutherovu reformáciu.O Nižnej Kamenici Varsík píše: „Reformácia sa v Nižnej Kamenici rozšírila v druhej polovici šestnásteho storočia prevažne v slovenskej luteránskej podobe. Roku 1590 tvorila Vyšná a Nižná Kamenica matkocirkev a protestantským farárom tu bol český farár Václav z Prahy (Bohemus).Podobný údaj vzniku cirkevného zboru možno nájsť v Evanjelickej encyklopédii Slovenska, v ktorej autori konštatujú, že zbor „Vznikol na rozhraní šestnásteho a sedemnásteho storočia (1590 – 1600)...“

Ako prvého evanjelického farára vyšnokamenického cirkevného zboru encyklopédia spomína Václava Bohemusa so spresňujúcim údajom, že v zbore pôsobil „do roku 1590 (13.septembra).“ Nevedno odkiaľ čerpal farár cirkevného zboru Samuel Velebný, keď v liste adresovanom seniorskému úradu v Rankovciach 7.9.1981 píše, že cirkevný zbor vznikol v roku 1614 a prvým farárom v cirkevnom zbore bol Martin Sigismundi 1614 – 1644.

Snáď sa možno domnievať, že takýto údaj Samuel Velebný sprostredkúva na základe uzáverov Spišskopodhradskej synody z roku 1614, ktorá podnietila vznik a organizáciu mnohých evanjelických cirkevných zborov na území východného Slovenska (Spiša a Šariša), hoci Vyšná Kamenica leží mimo týchto území v Abovskej župe.

Či už však cirkevný zbor vznikol pred rokom 1590, alebo v roku 1600, alebo v roku 1614, podstatný je údaj, ktorý označuje za prvého riadne zvoleného farára cirkevného zboru Martina Sigismundiho, ktorý vo Vyšnej Kamenici pôsobil celých tridsať rokov. Počas jeho pôsobenia k cirkevnému zboru, ktorý tvorili Vyšná a Nižná Kamenica, patrili aj dediny Čakanovce a Bačkovík, v tom čase určite slovenské dediny.

Prirodzene, slovensky hovoriaci veriaci mali k sebe bližšie, než veriaci národnostne zmiešaní. S národnosťou totiž vstupovala aj nábožnosť a konfesionálna príslušnosť. Čiderová napríklad píše, že v severnej časti Olšavskej doliny prevládala Lutherova reformácia (Vyšná Kamenica), kdežto v už o pár kilomotrov vzdialenej Nižnej Kamenici bolo obyvateľstvo ovplyvňované Kalvínovým učením a to pod vplyvom svinického reformovaného farára....

V každom prípade však evanjelický cirkevný zbor vo Vyšnej Kamenici v čase svojho vzniku patril do „Zemplínskeho seniorátu...“ 

V roku 1668 si vyšnokamenickí veriaci v kamennom chráme postavili nový kamenný oltár. O pár rokov neskôr, v roku 1676, si evanjelici priniesli do chrámu zvon od Mateja Ulricha s gravírovaním v slovakizovanej češtine.

Napriek tomu, že Vyšná Kamenica svoj kamenný chrám mala a s určitosťou do roku 1676 používala, zo súpisu existujúcich kostolov už z roku 1696 je možné sa dočítať, že vo Vyšnej a v Nižnej Kamenici stáli dva (ďalšie) luteránske drevené kostoly. Je otázkou pre historikov, kvôli čomu bol vo Vyšnej Kamenici postavený druhý kostol a kde v obci stál, keďže v tom čase sa obyvateľstvo v obci sa hlásilo k luteránskej viere.

Špekulatívne možno uvažovať i takto, že potom ako generál Barbiano dňa 6.1.1604 odobral v Košiciach evanjelikom kostol a s ním aj 28 dedín, násilná rekatolizácia zasiahla aj Vyšnú Kamenicu, predsa len od Košíc neďaleko ležiacu.

V rokoch 1711 – 1780  sa tlak na evanjelikov vystupňoval do neúnosnej miery. Ovocím takéhoto postoja vrchnosti voči evanjelikom bolo konanie grófky Vorankovičovej, ktorá v roku 1723 násilne odobrala dom aj pozemok, ktorý dovtedy používal evanjelický farár (Melchior Boniš) vo Vyšnej Kamenici.  Týmto konaním prenasledovanie evanjelikov v Kameniciach neskončilo. K prenasledovaniu pribudlo ďalšie trápenie v podobe morovej epidémie, ktorá sa v Košiciach a celom ich okolí rozšírila v roku 1711.

V roku 1748 bolo zakázané evanjelikom stavať si kostoly, superintendentom zakázané vizitovať zbory, zborom bola vnútená vizitácia katolíckym archidiakonom, evanjelickým zemanom bolo zakázané konať služby Božie v ich sídlach.

Napriek zákazom a nariadenia zo strany vtedajších mocných   konskripcia z roku 1746 hovorí, že vyšnokamenickí i nižnokamenickí luteráni navštevovali evanjelický chrám Boží „starý a murovaný a kazateľom v ňom bol Štefan Sifko.“

Natískajú sa otázky. Napríklad:  Ak v počiatkoch existencie cirkevného zboru tvorili obidve Kamenice jednu matkocirkev, čo sa v týchto obciach v tomto období udialo, že v roku 1696 aj Nižná Kamenica mala svoj „vlastný“ drevený luteránsky kostol? Po drevenom kostole dnes v Nižnej Kamenici nieto ani stopy. Tak ako pri Vyšnej tak i pri Nižnej Kamenici sa možno pýtať rovnako: Kde presne evanjelické kostolíky stáli? Čo vôbec zapríčinilo a podnietilo ich stavbu? Možno posledná otázka: Ako je možné, že sa ani ústnou tradíciou v pamäti obyvateľov nezachovalo povedomie o tom prečo a kto existujúce evanjelické kostolíky nechal upadnúť do zabudnutia? Odpovede na tieto otázky neponúka ani Varsík, ktorý tieto odpovede necháva otvorené. 

Nebola to však len katolícka hierarchia, ktorá ktorá bránila rozvoju evanjelického cirkevného zboru, ale evanjelickí veriaci sa stretli aj s kryptokalvinizmom a okolitým maďarským vplyvom, ktorý sa prejavil v roku 1741 pri stavbe prvej cirkevnej školy vo Vyšnej Kamenici, kde si členovia cirkevnej rady pozvali nižnokamenického farára Jána Prunyiho. Ten v cirkevnom zbore pôsobil krátko v rokoch 1741 – 1743. Z Vyšnej Kamenice sa vrátil naspäť do Nižnej Kamenice, kde sa v roku 1743 začal stavať prvý drevený reformovaný kostol (1744).  

S účinkovaním farára Jána Prunyiho sa spája konštatovanie, že namiesto evanjelického kostola v Nižnej Kamenici bol v roku 1744  postavený drevený kalvínsky kostol. Luteránsky kostolík v tejto obci v tom čase už neexistoval. Kiežby nám Ján Prunyi mohol odpovedať na všeobsiahlu otázku: Prečo?

Z konskripcie z roku 1746 sa možno dozvedieť, že počet dospelých evanjelikov tvoriacich jadro cirkevného zboru vo Vyšnej Kamenici sa pohyboval približne okolo čísla 90. (50 vo Vyšnej Kamenici a 40 v Nižnej Kamenici, pri deťoch v obidvoch obciach sa náboženská príslušnosť neuvádzala.)

Vývoj sa ale zastaviť nedá. Od roku 1776 zborový farár Daniel Fabricius začína písať cirkevnú matriku. Do obdobia pôsobenia farára Samuela Strecska spadá žaloba, adresovaná voči nemu, ktorá je archivovaná v písomnostiach Abovskej župy (1773 – 1778), kde  je možné nájsť dokument pojednávajúci o vyšetrovaní činnosti evanjelického kazateľa vo Vyšnej Kamenici.  Ďalšou žalobou na miestneho evanjelického farára bolo Hlásenie o vykonávaní zakázaných luteránskych bohoslužieb v obci Nižná Kamenica zo dňa 9.marca 1786 (za účinkovania Jána Juráka).

Hoci sa obe Kamenice nemohli vyhnúť protiluteránskym represáliám a tie museli statočne znášať, podstatné je to, čo píše  Dárius Konček, konsenior Košického seniorátu, v liste zo dňa 12.9.1981 Generálnemu biskupskému úradu SECAV, že „cirkevný zbor neprestal jestvovať ani v dobe prenasledovania...

Devätnáste storočie bolo pre miestnych evanjelikov storočím rozvoja nehnuteľného majetku. Otvorené prenasledovanie pre vieru a konfesijnú príslušnosť sa Tolerančným patentom skončilo a cirkev sa mohla začať rozvíjať do krásy. V roku 1804 mal cirkevný zbor svoju farskú budovu postavenú na darovanom pozemku rodiny Žigmunda Merse Szinyei a do zboru sa okrem matkocirkvi počítalo aj 11 fílií. Okolo roku 1820 cirkevný zbor spravoval až 16 fílií.

 V roku 1841 svinický zemepán Tomáš Szirmay, ktorý v minulosti zastával funkciu zborového dozorcu v cirkevnom zbore, venoval svinickým evanjelikom kúsok pôdy na pochovávanie svojich zosnulých. 

Okrem bohoslužobného života bolo potrebné spravovať aj školské veci a tak si cirkevný zbor postavil v roku 1854 (ďalšiu) cirkevnú školu. Stavebný materiálom sa stalo drevo (105 dubov), ktoré na stavbu poskytol gróf Koloman Forgáč zo svojich lesov. Stavali ju tesári z Nižnej Kamenice.

V  roku 1844 cirkevný zbor zaviedol do užívania Evangelický spěvník, ktorým nahradil dovtedy používaný starý Kancionál. Na Veľký piatok v roku 1851 si evanjelický farár vo Vyšnej Kamenici (Ondrej Páll) prvýkrát obliekol bohoslužobné rúcho „luterák“. V tridsiatych rokoch 19. storočia si evanjelici z Vyšnej Kamenice pristavili k chrámu Božiemu aj vežu.

Podľa súpisu obyvateľstva žilo vo Vyšnej Kamenici v roku 1857 293 evanjelikov a v Nižnej Kamenici 196 evanjelikov. V cirkevnej škole bolo v škole 58 detí.

20. októbra 1860 sa vyšnokamenický cirkevný zbor stal sídlom seniorátu. Seniorom Heďaljanského seniorátu sa stal Ondrej Páll, miestny kňaz. V tom istom roku cirkevný zbor darovaním dostal nový (prvý) organ. Osud tohto organa nie je známy.

26.marca si cirkevný zbor kúpil nový zvon. 28. august 1865 bol dňom, kedy cirkevný zbor dostal oltárny obraz od čakanovského rodáka Juraja Szaba. Pre nadmerný počet detí, neprimeraný k školským priestorom, bolo nevyhnutné rozšíriť školu, tá bola v roku 1896 nanovo postavená.

Rok 1901 akoby bol predzvesťou prichádzajúcich neľahkých čias, pretože vo Vyšnej Kamenici prepukol požiar a oheň pohltil budovu (fary), zariadenie i mnohé vzácne dokumenty z cirkevného života. Napriek požiaru bol v roku 1904 z milodar krajanov kúpený nový organ, ktorý po generálnej oprave slúži do dnešných dní. V tom istom roku 1904 bola na kostole umiestnená pamätná tabuľa z carrarského mramoru na pamiatku konfirmácie Lajosa Kossutha.

Zhorená farská budova bola po mnohých peripatiách nanovo vybudovaná v roku 1914, už z kameňa, a neskôr sa v rokoch 1939-1953 stala seniorským úradom novovzniknutého Abanovozemplínskeho seniorátu. Seniorom sa na dlhé obdobie stal vyšnokamenický farár Ľudovít Alth.

V roku 1918 bol evanjelikom z Vyšnej Kamenice zrekvírovaný zvon a predné cínové píšťaly z organa. Dva roky po tejto udalosti (1920) si veriaci túto stratu nahradili novým zvonom a píšťalami. V roku 1924 cirkevný zbor počítal 589 duší.

Do cirkevného zboru bezpochyby patrí aj historická obec Svinica. Oproti dvom Kameniciam si v v minulosti prešliapala vlastnú cestu, avšak paralelnú s Kamenicami. Aj vo Svinici totiž žil evanjelický ľud, ktorý si s Božou pomocou v roku 1929 postavil vlastný chrám Boží. O stavbu sa pričinil miestny rodák Ján Vancák, dlhé roky žijúci v Amerike. Na stavbu maličkého kostolíka prispela aj Luteránska synoda Sion v USA. Posvätenie chrámu Božieho sa konalo v tom istom roku (1929). Pre neznáme dôvody však po krátkom čase časť evanjelikov zo Svinice prešla pod správu Missiourskej synody Sion. Nedorozumenie prerástlo v pohoršenie, keď niektorí evanjelici zo Svinice jeden celý rok nedovolili vstúpiť vyšnokamenickému evanjelickému farárovi Ľudovítovi Althovi do kostola. Malá hŕstka verných svinických evanjelikov sa najprv stretávala u Jána Podlesného a neskôr, po dohode s miestnou Reformovanou cirkvou, v reformovanom kostole vo Svinici. Až keď John Somora, ktorý do Svinice dochádzal z Popradu-Veľkej a Iliašoviec, aby odbavoval služby Božie podľa tradície Missiourskej synody Sion, odovzdal kľúče od evanjelického kostola farárovi Althovi sa nálady medzi evanjelikmi vo Svinici upokojili a v roku 1968 pod vplyvom ďalšieho evanjelického farára z Vyšnej Kamenice Samuela Velebného  bol svinický kostolík vysporiadaný aj majetkovo v prospech Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku – dcérocirkvi Svinica.

Dnes svinickí evanjelici tvoria malé, ale verné spoločenstvo hlásiace sa k cirkevnému zboru vo Vyšnej Kamenici. 

Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1991 sa k evanjelickej cirkvi na území cirkevnému zboru prihlásilo celkom 583 evanjelikov. 

V roku 2009 Dištriktuálne presbyterstvo Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku upravilo parochiálne hranice cirkevného zboru a to tak, že dnes do cirkevného zboru patria tejto dediny: Vyšná Kamenica, Nižná Kamenica, Svinica, Bidovce, Borda, Košický Klečenov, Ďurkov, Ruskov, Olšovany, Nižný Čaj, Vyšný Čaj, Bohdanovce, Slančík, Slanec, Blažice, Rákoš, Skároš, Slanské Nové mesto, Slanská Huta a Kalša, čo znamená dovedna 20 obcí Abovskej župy až po hranicu s Maďarskom.  

V posledných rokoch dvadsiatehoprvého storočia si cirkevný zbor žije svojim zažitým spôsobom života. Má svoje plány a svoje ciele. Nie sú to malé plány, ale ani nedosiahnuteľné vzdušné zámky. Stavia si novú farskú budovu pre tých, ktorí sa zapoja do práce, ktorá sa nekončí. Odovzdáva sa z generácie na generáciu a z otca na syna zo srdca do srdca tak, aby bol oslávený Ten, ktorý si nás vyvolil i povolal byť v Jeho cirkvi a s touto cirkvou i s neustále umenšujúcim sa počtom evanjelikov môcť vyznávať: Keď je Boh s nami, kto je proti nám?

                Ján Hruška,  z pripravovanej knihy o Košickom senioráte



Viac čítaj:

historia_cz_vysna_kamenica.doc

400rokovcz.doc